Prečo sa pápežovi hovorí ,,svätý otec“? Prečo nie duchovný, alebo cirkevný, ale rovno svätý? Veď počas života nemôže byť nikto svätý, alebo áno? Kým človek žije, môže sa dopustiť ešte rôznych činov a až po jeho smrti možno určiť, či ho vyhlásiť za svätého, alebo nie?
Odpoveď:
Vaše cítenie v súvislosti s nevhodným používaním pojmu „svätý“ je správne. Tento pojem totiž v skutočnosti neprináleží nikomu inému, ako samotnému Stvoriteľovi. Len on je naozaj svätý v pravom slova zmysle. Používanie spomínaného pojmu v akejkoľvek inej súvislosti je preto neoprávnené a nesprávne.
Žiaľ, takéto niečo je výsledkom všeobecného strhávania všetkých pojmov smerom nadol, pretože ľudia prestávajú čoraz viacej vnímať jemnejšie, vyššie súvislosti bytia a stávajú sa stále materialistickejšími, čiže čoraz viacej orientovanými iba na hmotné. No a toto ich postupné zužovanie duševného obzoru potom spôsobuje i postupné strhávanie, krivenie a spozemšťovanie pojmov, ktoré boli pôvodne určené na vyjadrenie a uchopenie reality, súvisiacej s vyšším, duchovným rozmerom bytia.
Takto bol teda nadol strhnutý i pojem „svätý“, ktorý v skutočnosti vždy patril a vždy aj bude patriť jedine Stvoriteľovi samotnému a ktorý ľudia začali neoprávnene a doslova rúhavo používať v súvislosti so sebou samými. Pojem „svätý“ otec je teda v súvislosti s pápežom veľmi nešťastný, pretože v skutočnosti je len jeden jediný Svätý Otec, ktorý tróni vysoko nad našou zemou
Ľudia, ktorí si zachovali určitú mieru čistého cítenia tieto skutočnosti podvedome vnímajú a pri zneužívaní, spozemšťovaní a krivení vysokého pojmu „svätý“ sa v nich ozýva tichý vnútorný nesúhlas, ktorý je plne oprávnený.
Druhou otázkou, s týmto problémom bezprostredne súvisiacou je vyhlasovanie určitých ľudí cirkvou za „svätých“. Inými slovami za takých, ktorí boli už počas svojho pozemského života Stvoriteľovi zvlášť milí a ktorí sa preto po svojej smrti, podľa názoru cirkevných predstaviteľov, celkom určite dostali do raja, kde môžu orodovať za ostatných ľudí priamo u Pána.
Za prvé, týchto ľudí nemožno v nijakom prípade nazvať „svätými“. Prečo, o tom bola reč vyššie.
Za druhé, niečo podobného je domýšľavým osobovaním si práva, ktoré ľuďom vôbec nepatrí. Lebo o tom, kto vojde do raja predsa nemôžu rozhodovať a ani v skutočnosti nerozhodujú ľudia. Rozhoduje o tom jedine Stvoriteľ, alebo lepšie povedané, jeho dokonalé Zákony, reprezentujúce jeho Vôľu. Jedine neochvejné Zákony Božie teda rozhodnú, či niekto z ľudí vstúpi do raja, alebo nie.
Doslova absurdnou, smiešnou, ba až rúhavou je preto predstava nejakej cirkevnej komisie, ktorá má moc určovať, posudzovať a hlasovať o tom, či je už niekto po svojej smrti v raji, alebo nie. Takéto niečo je predsa stavanie sa nad Vôľu Božiu! Malí pozemskí ľudkovia si vo svojom velikášstve a domýšľavosti dovoľujú určovať to, čo prináleží iba Stvoriteľovi, pred ktorého Vôľou sú naopak povinní sa skloniť a naučiť sa ju rešpektovať.
Musíme sa teda naučiť Vôľu Božiu rešpektovať a nie jej niečo diktovať. Tí, ktorí si takéto veci vo svojej domýšľavosti dovoľujú, nikdy správne nepochopili podstatu slov: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“, aj keď tieto slová každodenne mnohokrát odriekajú.
M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz