Nezabíjajme umenie!

Žijeme vo zvláštnej dobe, ktorá je aj v umení plná paradoxov. Na jednej strane máme moderné technológie, umožňujúce nám v oblasti umeleckej tvorby vytvárať takmer nepochopiteľné počítačové efekty, ako napríklad pri tvorbe moderných filmov, ale väčšina týchto filmov má mizernú výpovednú hodnotu, ktorá sa ani nepribližuje starej klasike slovenského realizmu, ktorú písali napríklad P. O. Hviezdoslav, M. Figuli, F. Hečko a iní. Zdá sa, že sme sa až natoľko zamerali na technizáciu umenia, že sme zabudli na jeho obsah a duchovnosť, teda na to najpodstatnejšie v umení.

Technizácia, ktorá mala umenie len umocňovať, aby vynikla hlavná myšlienka daného umeleckého diela, stala sa neraz samotným predmetom umenia, zatiaľ čo hlavná myšlienka daného umeleckého diela je v lepšom prípade druhoradá. Tak sa stáva, že filmové plátna sú plné perfektne spracovaného násilia, ktoré je síce pútavé pre väčšinu ľudí, no nevedie ich k poznaniu hodnoty života, ale len k hrubosti a necitlivosti. Filmy oslovujú a aktivujú mozog a prepestovaný pohlavný pud, nie srdce a čisté city. Mnohé filmy dokonca akoby dávali návod, ako realizovať násilie. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti sa filmy stávajú len výplňou medzi reklamami.

 Kultúrne programy nenápadne vystriedali zábavné programy a tak došlo k tomu, že ľudia už nedokážu rozlišovať medzi týmito kvalitatívne zásadne rozdielnymi prejavmi ľudskej tvorivosti. Preto sa rôzni extroverti s vystupňovaným sklonom k exibicionizmu stali populárnymi hviezdami televíznych a rádiových relácií, hoci praví umelci nedostávajú na úkor nich priestor prejaviť sa, nakoľko sú považovaní za staromódnych, zaostalých a podobne. Platí to dokonca i pre divadelné hry, ktoré vždy plnili dôležitú súčasť kultúry národa. Tieto hry, aby nepôsobili nezáživne, sú v súčasnosti „okoreňované“ vulgarizmami a zmyselným odhaľovaním ľudského tela, čo vedie k celkovému znehodnoteniu týchto hier, obzvlášť, ak sú režírované na motívy pôvodných hodnotných spisovateľských diel. Aj na tomto poli pôsobia dnes už viac zabávači, než praví umelci. Hlavným meradlom i mottom hodnoty je aj napriek všetkému len jediné: „Kto si dovolí viac a ukáže viac, vyhráva!“

Pri tomto všetkom je doslova dehonestovaná úroveň spisovného vyjadrovania a hodnota ľudského slova, ktoré má nesmiernu tvorivú silu, je hrubo zneucťovaná. Samozrejme, česť zachovaným výnimkám, ktorých sa však zachovalo až príliš málo.

Ďalej pokračovať v tejto skeptickej rekapitulácii nie je potrebné, pretože každý si podobné prejavy úpadku v umení môže sám všimnúť, ak sa pozerá bdelým pohľadom okolo seba a neprepadol naivnému pozitivizmu.

Naskytá sa však naliehavá a neúprosná otázka: Kto dal ľuďom morálne i svetské právo zabíjať umenie i cit pre krásu v ľuďoch a v spoločnosti? Kde nastala chyba, keď do popredných pozícií v oblasti tvorby i kritiky umenia všetkých žánrov sa dostalo príliš veľa ľudí, ktorí nemajú rozvinutý jemnocit, stud a cit pre pravú krásu, teda základné hodnoty citovo zrelého človeka?

            Nech sa na tento problém pozrieme z ktorejkoľvek strany a snažíme sa naň pozrieť cez najkrajšie rúžové zrkadielko, prichádzame k nasledovnému zámeru. Umenie začalo byť v spoločnosti zabíjané, pretože ľudia, ktorí spoločnosť tvoria, sa až príliš radi zmierili s jeho úpadkom a ubitím! Veď mnohým bolo oveľa príjemnejšie, keď „umenie“ potešovalo ich slabosti, než aby ich motivovalo pracovať na sebe a hýbať sa duchom vpred, k celkovému povzneseniu života na Zemi. A to tak života spoločenského, ako aj osobného. Tiež bolo mnohým príjemnejšie, keď ich umenie len zabávalo, než aby prísne a spravodlivo poukazovalo aj na ich nedostatky, ktoré museli naprávať poctivým duševným úsilím.

Stav úpadku umenia mohol však nastať len stratou záujmu väčšiny ľudí o poznanie a naplnenie duchovného rozmeru ich života, pretože len tým sa v človeku ubíja cit pre krásu a všetko povznášajúce. Úpadok umenia a zmienená strata ľudského záujmu ľudí o naplnenie duchovného rozmeru života kráčajú vždy ruka v ruke.  Skutočnosť, že sa umenie potom neraz stalo nástrojom pre propagáciu rôznych politických a ideologických garnitúr bolo len následkom tohto stavu hlbokého úpadku ľudí na rovine duchovnej a morálnej.

            Keby nedošlo k takémuto úpadku ľudí, tvoriacich spoločnosť, nikdy by sa priekupníci z umením, ba ani tzv. moderní umelci neboli mohli uplatniť a skoro by stroskotali zo svojimi pochabými snahami.

            Nemá preto zmysel viniť za súčasný stav umenia v spoločnosti tých, ktorí ho v súčasnosti reprezentujú, nech už je ich prejav akýkoľvek! Ale je potrebné pozrieť sa do vlastného vnútra a uvedomiť si, čo môže každý z nás urobiť preto, aby bol tento stav zvrátený a prekonaný vlastnou vnútornou premenou. Ak to dokáže vykonať každý sám za seba a bude k sebe úprimný, potom zistí, že pravé umenie v skutočnosti nemohlo byť a ani nebolo znehodnotené, ale bolo ľstivo zamenené za nízkosť, ktorá sa len falošne nazýva umením. Umenie totiž je a zostane jasnou a priamou cestou k ušľachtilosti v živote človeka a z ničím nízkym sa nikdy nedá zmiešať.

            Pravé umenie preto poznáme podľa stopy, ktorú v nás zanechá a podľa toho, že nás vedie k ušľachtilosti v živote! To je neklamné meradlo hodnoty umenia. Ak teda po kontakte s tým, čo nazývame umením, stávame sa aspoň trochu pokornejšími, súcitnejšími, miernejšími a prirodzenejšími ľuďmi, ktorí sú stále viac ochotní formovať len ducha povznášajúcu krásu okolo seba, stretli sme sa s umením. Všetko ostatné je len človeka nehodným plytvaním životnej energie, nikdy však nie umením.

            Avšak umenie nemožno v pravom zmysle obmedziť len na špecifické výtvarné zameranie, pretože v hlbšom zmysle má byť umeleckým prejavom vôle človek každý akt jeho vôle, ktorým formuje krásu v sebe či vo svojom okolí. A to počnúc úrovňou vyjadrovania, odievania, držania tela, až po vytváranie životného prostredia zo všetkým, čo k nemu patrí.

            Pestuj krásu! Táto výzva stane sa raz hlavnou črtou správneho rozvoja umenia, ak ľudstvo duchovne pokročí vpred. Táto výzva stane sa tiež uhoľným kameňom, na ktorom sa roztriešti každé ľudské úsilie, ktoré krásu nebude formovať v najčistejšej forme.

            Je preto potrebné, aby sme začali chápať, že nemôžeme ľahkomyseľne prijímať súčasné umenie, ako umenie pravé, ale musíme hľadať stále vyššie a krajšie formy umeleckých prejavov. Majú to byť formy, ktoré budú vychádzať z vnútra navonok, nikdy nie opačne.

            www.umelecka-drevorezba.sk   v spolupráci s M.Š.