Príroda sa búri proti ľuďom!

   Zoznam prírodných katastrof, ku ktorým došlo v priebehu niekoľkých augustových dní roku 2010: V Ruskej metropole Moskve sa následkom okolitých lesných požiarov prudko zhoršila kvalita ovzdušia. Oxid uhoľnatý vysoko prekračuje všetky normy. V jednej z moskovských kliník, kde priemerne denne zomiera 8 ľudí zomrelo za deň 60 ľudí. Márnice už kapacitne nestačia a preto v nich musia skladovať mŕtvoly v zvislej polohe.

   Veľkými záplavami boli postihnuté severné Čechy, Poľsko a Nemecko. Hovorí sa o tisícročnej vode. Poľské mesto Bogatyň sa stalo synonymom skazy – bolo v ňom nenávratne zničených obrovské množstvo domov, mostov a ciest.

   Záplavy v Pakistane si vyžiadali 1600 obetí. Milióny ľudí sa ocitli bez prístrešia. U tých čo prežili sa začínajú objavovať žalúdočné problémy, začína sa šíriť cholera a iné nákazlivé choroby, pretože ľudia sú nútení používať bahnom kontaminovanú vodu. Humanitárnu pomoc potrebuje 5 miliónov ľudí.

   Záplavy v Číne si vyžiadali 700 obetí a veľké  záplavy sú hlásené i z Indie. Na Sri Lanke došlo po intenzívnych dažďoch k veľkým zosuvom pôdy, ktoré mali za následok obete na životoch i značné materiálne škody.

   K tomu môžme pripočítať i dianie na Slovensku, ktoré bolo doslova devastované záplavami, ľadovcom a veternými smršťami. Spomeňme záplavy na Hornej Nitre, konkrétne  najmä v Handlovej a Prievidzi, ďalej záplavy v Martine a mnohé iné prírodné katastrofy po celom území Slovenska.

   Vždy, pri podobných živelnom dianí sa zvykla situácia zľahčovať tvrdením, že záplavy, požiare, zemetrasenia, či iné prírodné nešťastia postihovali ľudstvo permanentne a od nepamäti. Je však naozaj normálne a bežné, že k takému veľkému počtu prírodných katastrof dochádza v tak krátkom časovom rozmedzí niekoľkých dní? Nedeje sa náhodou niečo mimoriadneho? Niečo, čo tu doteraz ešte nebolo?

   Do určitého obdobia svojho vývoja žila ľudská civilizácia v relatívnej spätosti a v súlade s prírodou. V minulých časoch existovalo mnoho ľudí, ktorí práve pre svoju mimoriadnu spätosť s prírodou dokázali vidieť a vnímať bytosti prírody, starajúce sa o bezchybný chod veľkého prírodného diania. Rozprávky o vílach, rusalkách, elfoch, gnómoch, trpaslíkoch a podobne nie sú žiadnym výmyslom, ale reálnou skutočnosťou, ktorú mohli spomínaní ľudia celkom jasne vnímať. Všetky tieto bytosti možno súhrnne nazvať akousi skrytou inteligenciu prírody, ktorá vedome formuje a usmerňuje celé prírodné dianie.

   Takýto, aspoň do určitej miery prirodzený vzťah medzi ľuďmi a prírodou pretrvával až do obdobia technickej revolúcie, čiže približne do začiatku 20. storočia. Potom došlo k prudkému nástupu technického rozvoja, ktorý so sebou priniesol množstvo negatív. Spomeňme iba tri najzásadnejšie:

   1. Ničenie prírody

   2. Postupné odtrhnutie ľudí od prírody

   3. Vznik pýchy a domýšľavosti v takzvané neobmedzené ľudské možnosti

   K bodu č.1:

   Ľudia pri svojich technických vynálezoch zväčša nezohľadňovali a ešte aj dnes iba v minimálnej miere zohľadňujú ich škodlivý dopad na prírodu. Pre ľudí boli totiž vždy rozhodujúce úplne iné činitele a z nich samozrejme na prvom mieste peniaze.

   Ak do obdobia začiatku technickej revolúcie bolo možné nazvať prírodu na našej planéte panenskou, je doslova desivé uvedomiť si, čo s ňou ľudstvo dokázalo urobiť za sto rokov. Je niečo obludného na tom, ako sme za takú krátku dobu zničili našu planétu. Tým, ktorí čo i len trošku uvažujú musí byť jasné, že spôsob takzvaného vedecko technického pokroku, aký sme praktizovali za posledných sto rokov nie je jednoducho trvalo udržateľný. Ak totiž budeme takto jednať aj v budúcnosti, z našej zeme urobíme neobývateľnú púšť.

   K bodu č. 2:

   Technický pokrok viedol k vzďaľovaniu sa ľudí od prírody. Viedol k budovaniu obrovských mestských aglomerácií, v ktorých sa žije v umelom prostredí. V umelom a neprirodzenom odtrhnutí od prírody.

   Umelé a neprirodzené prostredie a spôsob života majú za následok umelý a neprirodzený spôsob myslenia, pretože človek si v mestách vybudoval určitú vlastnú realitu a v tejto realite je nútený žiť, myslieť a jednať.

   Takzvaný moderný človek už však nemyslí normálne, čiže prirodzene! Už nesúznie s prírodným dianím, už za ním nevyciťuje pôsobenie skrytej, vedomej inteligencie, zosobnenej prírodnými bytosťami. Je mu to iba na smiech a tieto bytosti odsunul do ríše rozprávok.

   Chudák „moderný“ človek  však nechápe, že práve on sám je na smiech! Že on sám svojim „moderným“ spôsobom myslenia stratil schopnosť vnímať a vyciťovať tieto veci! Že u neho samotného došlo k zúženiu  duševného obzoru a k poškodeniu zdravého spôsobu myslenia! Nechápe, že vysmievanie sa existencii prírodných bytostí svedčí o jeho vlastnom posune mimo realitu života a bytia!

   K bodu č.3:

   Skutočnosti, spomínané v dvoch predchádzajúcich bodoch mali za následok rozkvet  ľudskej domýšľavosti, pýchy a až arogancie, s ktorou sa ľudstvo stavia proti prírode. Nátlakom a proti všetkým prirodzeným prírodným zákonitostiam si ľudstvo chce nasilu vynucovať splnenie svojej vlastnej vôle. Človek sa vo svojej pýche, arogancii a domýšľavosti dovoľuje stavať proti prírodným zákonom, ktoré však v konečnom dôsledku vždy budú a vždy zostanú silnejšími, ako on sám.

   Výsledkom podobného jednania nemôže byť nič iného, ako tragédia! Pýcha totiž predchádza pád! A pád, veľký celosvetový pád modernej civilizácie je bodom, ku ktorému smerujeme vo svojom zúfalom odtrhnutí od prírody a vo svojej slepej a pyšnej domýšľavosti, ktorá nám to znemožňuje vnímať. Požiare, záplavy, zemetrasenia, veterné smršte a mnoho iných vecí svedčí o tom, že príroda sa začína stavať proti človeku. Áno, ľudstvo začína byť prírodným dianím tlačené ku okraju priepasti, ale ono sa vo svojej slepote a obmedzenosti pyšne chystá vykonať ďalšie, prevratné kroky vpred.

   Ako zvrátiť tento nepriaznivý stav? Zmenu k lepšiemu je možné privodiť iba zmenou seba samého! Kto sa bude spoliehať na politikov a mocných tohto sveta, že to snáď oni urobia za nás, ten sa veľmi mýli! Oni, ako určitá spoločenská elita, sú akoby zosobnením všetkej ľudskej  pýchy, namyslenosti a viery v ľudský rozum a práve z tohto dôvodu zostávajú hluchými a slepými.

   Zmena môže prísť iba zdola a to tak, že precitnú ľudia – jednotlivci! Jednotlivci, ktorí svoje myslenie a cítenie, i všetko svoje konanie nasmerujú k pravým hodnotám: K túžbe po poznaní skutočného zmyslu vlastného bytia, ktoré nemá iba hmotný rozmer. K snahe o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti svojho vnútorného života – čistoty a ušľachtilosti vlastného myslenia a cítenia, ale aj všetkého vonkajšieho jednania. K odstráneniu egoizmu, ktorý človeku zabraňuje, aby presiahol obmedzené hranice vlastného „ja“ a myslel na prospech iných viac, ako na svoj vlastný. K nahradeniu súčasného princípu bezohľadnej konkurencie vzájomnou pomocou a spoluprácou medzi ľuďmi. Toto sú teda princípy, na základe ktorých sa môže stať náš život zdravým a prirodzeným!

   Jedine prostredníctvom nájdenia tejto prirodzenosti možno totiž  nájsť spojenie s prírodou i stratenú úctu k nej. Potom budeme myslieť a konať v súlade s prírodným dianím, ako aj v súlade s jeho skrytou inteligenciou, ktorá nám bude pomáhať a podporovať nás v našom snažení.

   Všetko, čo v súčasnosti dosiahla civilizácia takzvaného moderného veku bolo dosiahnuté zväčša na úkor prírody a v protichodnom pôsobení voči nej. A zdá sa nám to veľké a úžasné, i keď to nemôže mať dlhého trvania. Aké veľké a úžasné veci by však mohli ľudia dosiahnuť vo vedomej harmónii a spolupôsobení s prírodou a bytosťami v nej činnými? Až potom by nastal skutočný pokrok, o ktorom sa nám ešte teraz ani len nesníva.

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/