Z dielne Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti vyšiel prednedávnom text, pojednávajúci o negatívnych duchovných dôsledkoch transplantácie. Hoci bol mienený ako pomoc a dobrá rada, u mnohých ľudí sa stretol s odporom a nepochopením.
Prečo asi? Lebo ľudia dneška vidia v možnosti darovania orgánov a tým neraz výrazného predĺženia života človeka, na to odkázaného, celkom výnimočný akt humanizmu a lásky človeka k človeku, či prípadne chladný prakticizmus, spočívajúci vo využití orgánov, ktoré sú jednému už „nanič“ ale druhému môžu ešte pomôcť.
Tieto názory a postoje môžeme súhrnne nazvať akýmsi „materialistickým humanizmom“, opierajúcim sa iba o čisto materiálny pohľad na realitu.
Avšak skutočná realita, v celej svojej komplexnosti má okrem všeobecne uznávaného materiálneho aj duchovný, alebo lepšie povedané, predovšetkým duchovný rozmer. Ten ale žiaľ, už vo svojich názoroch a hodnoteniach málokto akceptuje, hoci by pre človeka, ako pre duchovnú bytosť, mal byť prvoradým.
Človek je teda predovšetkým bytosťou duchovnou. Jeho poslaním na zemi je duchovne rásť a dozrievať. Ak nás postretne nejaká choroba, ide vlastne o vonkajší signál toho, že vnútorne niečo nechápeme, alebo nevnímame správne a tento náš nesprávny vnútorný postoj sa nakoniec postupne prejaví aj navonok a to určitým špecifickým ochoreným fyzického tela.
Samozrejme, že by z tohto dôvodu určite nebolo na mieste odmietať liečbu fyzického tela, avšak mali by sme vedieť, že táto nemôže byť nikdy plne úspešnou, ak sa zároveň správnym spôsobom nevysporiadame aj s vnútornými, duševnými príčinami, na základe ktorých mnohé choroby vznikajú.
Súčasná medecína dospela až tak ďaleko, že je schopná vymeniť zničené vnútorné orgány, avšak tým sú odstránené iba vonkajšie dôsledky, ale nie hlavná príčina. Z duchovného hľadiska sa pritom človeku zobrala možnosť spoznávať svoje chyby a naprávať ich, čím sa mu v podstate zamedzila možnosť duchovného rastu a dozrievania.
Takýto človek, ktorý dostane od darcu nové orgány ich potom časom spravidla opäť zničí, pretože vnútorne stále zotrváva v tých istých chybách a teda duchovne nijako nepokročil.
Ak túto myšlienku dovedieme až do dôsledkov, keby podobný človek, bez pomoci súčasnej medecíny zomrel, bolo by to pre neho duchovne lepšie, ako keď sa mu prostredníctvom nových orgánov daruje isté časové obdobie, v ktorom však bude bez porozumenia toho, čo mu chcela jeho choroba povedať, ďalej konať stále tie isté chyby. Tým sa však duchovne omnoho viacej zaťaží a po svojej smrti bude musieť klesnúť omnoho hlbšie, akoby by klesol vtedy, keby zomrel skôr.
Áno, zdanlivo veľmi tvrdé slová, ale už Kristus kedysi povedal, že pre človeka je omnoho lepšie, keď hoci aj bez ruky, alebo bez nohy vojde do života, ako s oboma rukami a nohami do zatratenia.
Takéto niečo však môže pochopiť iba človek, vnútorne plne akceptujúci duchovný rozmer bytia. U všetkých ostatných to naopak musí vzbudiť iba nevôľu a odpor, pretože sa na všetko okolo seba dívajú jedine z hmotného a materiálneho hľadiska.
Ale položme si otázku: Spočíva hodnota ľudského života iba v jeho dĺžke? V snahe o prežitie čo najväčšieho počtu rokov na tejto zemi a to za akúkoľvek cenu?
Hodnota života je z duchovného hľadiska jedine v tom, nakoľko sa v ňom dokážeme priblížiť k poznaniu Pravdy, alebo inými slovami, k umeniu žiť správne vo stvorení.
Ak teda niekto trpí určitou chorobou a trebárs aj zomrie mladý, avšak prostredníctvom prežitého utrpenia sa priblíži k Pravde a duchovne dozrie, bude na tom určite lepšie, ako keď niekto prežije celý život v relatívne dobrom zdraví, ale v duchovnej plytkosti a povrchnosti.
Nemá tým byť samozrejme povedané, že utrpenie a choroba sú lepšie, ako zdravie. To určite nie! Ale keď už prídu, teba ich správne chápať a prostredníctvom nich sa posunúť duchovne nahor.
Lebo žiaľ, na tejto zemi to už raz tak chodí, že hlbšími súvislosťami bytia a zmyslom života sme ochotní zaoberať sa až vtedy, keď na nás doľahne nejaký zdravotný, či iný problém. Ak sme relatívne zdraví, vtedy nás to ani len nenapadne a žijeme si svojvoľne tak, ako my sami chceme, na základe čoho potom skôr, alebo neskôr, prichádzajú choroby, aby nám hmotne, fyzicky a hmatateľne ukázali mieru nášho odklonu od správneho života vo stvorení.
Tí, čo sa nazývajú veriacimi budú určite poznať vetu: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“, čo znamená, že by sme sa mali snažiť o objektívne poznanie a realizovanie vôle Stvoriteľa vo svojom každodennom živote, lebo iba toto jediné nám môže zaručiť pokoj, šťastie a zdravie. V tejto skutočnosti v podstate spočíva i náš vlastný, duchovný vzostup.
Oproti tomu však stojí osobná ľudská vôľa, tvrdohlavo a za každú cenu sa snažiaca presadzovať iba to, čo chcem „ja“, to, čo je práve pre „mňa“, podľa „môjho“ osobného názoru tým najlepším. Ja, len ja a znova iba ja. Nič ostatného ma nezaujíma. Žiaľ, takí sú dnešní ľudia.
V súvislosti s vierou v Stvoriteľa je taktiež často hovorené o jeho Láske, ktorú si ľudia opäť predstavujú úplne inak – iba podľa seba. Božia Láska však platí hlavne nášmu duchu, nášmu najvnútornejšiemu jadru, čiže vlastnej podstate našej bytosti, pre ktorú je pozemské telo len nástrojom a prostriedkom života v hmotnosti.
Tým samozrejme nemá byť povedané, že k telu máme byť ľahostajní, že ho môžeme zanedbávať a nemusíme si ho vážiť. Práve naopak, pozemské telo a život v hmotnosti je pre každého z nás nesmiernym darom, ktorým sa dostáva nášmu duchu ďalšej možnosti vývoja a dozrievania. Možnosti duchovného vývoja a duchovného dozrievania! To teda znamená, že len to, čo je dobré pre ducha, jeho rast a jeho vývoj, len to je aj v skutočnosti správne.
Ľudia dneška sú však tvrdými materialistami. Telo a hmota, v ktorej momentálne žijú, sú pre nich tou jedinou a najvyššou hodnotou. Nijaké ostatné hodnoty neuznávajú. Takto tvrdo materialistickou je i súčasná medecína. Táto medecína prostredníctvom čisto rozumových poznatkov dospela v dnešnej dobe k možnostiam, o akých sa ľuďom v minulých dobách ani len nesnívalo. Avšak bez zohľadnenia duchovného rozmeru bytia sa mnohé z týchto možností dostali do priamej kolízie s vôľou Tvorcu univerza a tým sa stavajú i proti človeku samotnému, pretože na jednej strane môžu síce krátkodobo pomáhať jeho telu, ale na druhej strane škodia jeho duchu, ktorého prospech by predsa mal byť vždy prvoradý.
Ľudské možnosti v medicíne, postavené na čistom rozume a skutočný prospech ducha sú teda v dnešnej materialistickej dobe mnohokrát úplne dve diametrálne odlišné veci. Konkrétne ide napríklad o problematiku transplantácie, eutanázie, interrupcie, o genetické manipulácie, umelé oplodnenie, atď.
Samozrejme, ak je človek životom postavený pred nutnosť riešenia nejakého z vyššie spomínaných problémov, zostáva len a len na ňom, ako sa so všetkým on osobne vysporiada. Právo slobodného rozhodnutia každého človeka musí byť plne rešpektované a nikomu nemá byť diktované, čo má vo svojej konkrétnej situácii urobiť. Rozhodnúť sa musí jedine on sám!
Každopádne je však nevyhnutné prezentovať aj iný názor na problematiku transplantácie, ako ten, ktorý je všeobecne rozšírený. Je nevyhnutné hovoriť o tom, že nijaká choroba nebýva náhodná a že je to vždy v podstate určitá lekcia, ktorá nás má niečomu naučiť a prostredníctvom ktorej máme niečo pochopiť. Niečo, čo sme zanedbali a robili nesprávne. V dnešnej dobe materializmu a všeobecne rozšírených názorov, týmto materializmom ovplyvnených, je totiž treba zvlášť poukazovať na duchovný rozmer bytia, ktorého zohľadňovanie by pre každého z nás malo byť vždy tým najpodstatnejším. Každý jednotlivec by sa mal naučiť omnoho vnímavejšie hľadieť okolo seba a začať vo svojom živote naozaj reálne a prakticky zohľadňovať i spomínaný, duchovný rozmer bytia, čo sa následne musí zákonite pozitívne odzrkadliť nielen na jeho duchovno – osobnostnom vzostupe, ale aj v oblasti jeho zdravotného stavu.
M.Š.
Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
2024 ©