Kresťanstvo sa pozerá na evanjeliá ako na Božie Slovo. Tento pohľad má však jeden háčik. A síce v pravom zmysle Božím Slovom by ich bolo možné vnímať jedine vtedy, keby boli osobne napísané samotným Kristom, Synom Najvyššieho. Takto tomu ale nie je, pretože autormi evanjelií sú iba ľudia. Ľudia, ktorí k tomu síce boli duchovne inšpirovaní, avšak Slovom Božím v pravom zmysle ich z vyššie uvedeného hľadiska jednoducho nazvať nemožno. Je to teda iba slovo ľudské, i keď inšpirované Duchom, čo však absolútne nevylučuje zásadný vplyv evanjelií na celé ľudstvo.
Práve v spomínaných evanjeliách je totiž zaznamenané, že Kristus býval neraz rozčarovaný z toho, keď učeníci správne nechápali, čo im hovoril. Raz napríklad prišli k nemu a pýtali sa na význam jedného podobenstva. Ježiš im riekol: „Ani vy mi nerozumiete?“ A zase na inom mieste sa uvádza: „Ak nechápete toto podobenstvo, ako potom porozumiete ostatným?“ Spomenuté príklady sú potvrdením toho, že učeníci nie vždy správne chápali, čo im ich Majster hovorí. Toto je jeden dôležitý fakt.
Ako svedectvo pre ďalšie generácie boli evanjeliá spísané až niekoľko desiatok rokov po smrti Majstra. Autor každého z nich v ňom čitateľovi predkladá svoj osobný pohľad na život a učenie Krista, ovplyvnený vlastným pochopením. Avšak žiaľ stalo sa, že niektoré skutočnosti, podané učeníkmi tak, ako ich chápali oni, neboli v skutočnosti podané v tom zmysle, v akom ich učil Kristus. A práve z tohto dôvodu sú tieto spisy iba slovom ľudským a nie Slovom Božím, čím samozrejme nemá a nechce byť v nijakom prípade znižovaná ich obrovská hodnota pre celú ľudskú civilizáciu.
V kresťanských cirkvách však panuje názor, že po zoslaní Ducha Svätého, ktorého sila sa zniesla na učeníkov 40 dní po Kristovej smrti sa títo zrazu stali vševediacimi a neomylnými. Že zoslanie sily Ducha Svätého ich jednoducho zbavilo všetkých ich predchádzajúcich omylov a nesprávneho chápania, a preto evanjeliá, ktoré napísali, možno považovať za Slovo Božie, ako sa to zvykne čítať v kostoloch.
Onen punc dokonalosti a neomylnosti však vyvracia Pavol v jednom zo svojich listov, keď v známej Veľpiesni Lásky píše: „Len z čiastky poznávame a len z čiastky prorokujeme, ale keď príde to, čo je dokonalé, pominie sa, čo je len čiastočné. Aj my teraz vidíme len akoby v zrkadle, akoby v nejasnej hádanke… Teraz poznávam len z čiastky…
Učeníci si teda i dávno po zoslaní Ducha Svätého, kedy boli napísané spomínané Pavlove slová sami uvedomovali svoju ľudskú omylnosť a nedostatočnosť, i keď sa nachádzali pod silným vedeným Ducha. Táto ich ľudská nedokonalosť zostala totiž naozaj rovnakou, akou bola i za čias, keď ešte žil Kristus a keď sa každodenne nachádzali v prítomnosti samotného Božieho Syna. Na tom sa nič nezmenilo ani zoslaním Ducha Svätého, prostredníctvom ktorého obdržali predovšetkým silu a požehnanie k apoštolskému pôsobeniu medzi židmi a cudzími národmi, avšak v nijakom prípade sa tým nestali absolútne dokonalými a neomylnými.
Prečo je o všetkých týchto skutočnostiach potrebné vedieť a mať na ne správny pohľad? Pretože práve prostredníctvom čisto ľudskej, nedostatočnej chápavosti učeníkov došlo k zásadnému posunu vo vnímaní Kristovho poslania. Vo vnímaní zmyslu príchodu Krista na zem.
Učeníci totiž pod vplyvom tragickej smrti svojho Majstra a jeho následného vzkriesenia položili vo svojich neskorších spisoch dôraz práve na toto. To znamená, na jeho smrť a vzkriesenie, ktoré v nich zanechali veľmi silné prežitie. Prežitie až tak silné, že práve toto označili za hlavný zmysel Kristovho príchodu. Za podstatu jeho poslania, v ktorom spočíva spása sveta.
To je však omyl! Obrovský a fatálny omyl! Omyl, ktorý spôsobil posun od podstatného k menej podstatnému. Omyl, ktorý zahalil tmavým závojom nepochopenia skutočným zmysel Kristovho poslania.
Ježiš bol živé Slovo. Bol časťou Slova Božieho, ktoré bolo na počiatku. A toto živé Slovo, ktoré bolo na počiatku, sa v osobe Ježiša Krista vtelilo na zem, aby ľuďom prinieslo spásu, spočívajúcu v poznaní Vôle Najvyššieho. Kristus prišiel na zem preto, aby ľuďom priniesol Slovo! Slovo, v ktorého poznaní a v živote podľa neho sa skrýva spása!
Skutočným poslaním Krista bolo prinesenie Slova! Ním bolo ľuďom jasne ukázané, akým spôsobom majú myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby došli k spáse.
Spása je v Slove! V živote podľa Slova! Práve pre toto Slovo sa stal Kristus tŕňom v oku vtedajších vysokých židovských cirkevných hodnostárov. Aby zabránili hlásaniu Slova, ktoré na ľudí pôsobilo strhujúcim dojmom, usilovali o Kristovu smrť. Ježiša zavraždili kvôli jeho Slovu! Zvestovanie Slova bolo v Kristovom živote tou najzásadnejšou prioritou a jeho smrť bola dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu.
Kladením dôrazu na smrť a vzkriesenie Krista bola však posunutá a pokrivená podstata Mesiášovho poslania a zahmlený pravý význam jeho príchodu na zem.
Slovo, jedine prinesenie Slova bolo príčinou jeho príchodu a jedine v živote podľa Slova sa pre ľudí skrýva spása! Kvôli hlásaniu Slova, ako jedinej cesty k spáse položil Kristus svoj život. Ježišova smrť a jeho následné vzkriesenie preto nemá byť považované za prioritné a za podstatu jeho poslania. Táto mučenícka smrť bola totiž len dôsledkom nepriateľstva ľudí voči Slovu Božiemu.
Priorita a ťažisko musia byť teda kladené na Kristovo učenie a na život podľa neho. Kto z akýchkoľvek dôvodov tvrdí niečo iné spôsobuje tým nedozierne škody, pretože odvádza od podstatného. Od toho najpodstatnejšieho a najrozhodujúcejšieho na ceste skutočného duchovného vzostupu každého jednotlivého človeka i celej ľudskej civilizácie.