Obžaloba človeka!

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva!

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé. To by bolo optimálne a harmonické.

Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvýživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. Zostáva neobrobené, ležiace úhorom a zarastené divokou burinou.

No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúci, duchovný rozmer bytia.

Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne!

Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva.

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále“. Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu“. Zo všeobecného „normálu“ ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné.

Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplnohodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti.

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné.

V čom však spočíva duchovné snaženie? Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. Jedine poznanie a naplňovanie týchto zákonitostí, vloženým do stvorenia Stvoriteľom môže urobiť náš život skutočne plnohodnotným.

Poznanie a naplňovanie! Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať.

Ako vôbec môže človek žiť, ak nemá uspokojivé odpovede na tieto zásadné otázky? Keď v nich zostáva absolútne nevedomým? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Môže žiť len nevedomo a neplnohodnotne tak, ako je tomu teraz. Môže žiť len v zvieracej nevedomosti, nehodnej človeka! Môže iba živoriť, ako dobrovoľne zmrzačená bytosť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičku mozgu.

V dnešnej dobe je pre každého, kto naozaj chce, dostupné poznanie, dávajúce odpovede na všetky zásadné otázky duchovného rozmeru bytia človeka. Nikto nemusí zostávať nevedomým, ak nechce. Ak ale ľudia dneška nevedomými zostávajú znamená to, že takými byť chcú. Znamená to, že nikdy skutočne nehľadali, pretože inak by museli nájsť. Že nikdy skutočne neprosili, pretože inak by museli dostať a že nikdy neklopali, pretože inak by im muselo byť už dávno otvorené. Pretože všetko svoje snaženie vložili iba do hmotného a iba to hmotné im zaberá všetok ich voľný čas. A preto je prázdnota, neplnohodnotnosť a úbohosť ich bytia nesmierna. Preto sa z nich stali tupí a poľutovaniahodní humanoidi, neschopní pozdvihnúť svoj zrak od hmoty a materiálna, ktoré napĺňa všetok ich duševný obzor. Sú to úbožiaci, ktorí si sami zapríčinili svoju nedôstojnú úbohosť.

Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Za súčasného stavu to znamená umenšiť sa v hmotnom snažení, umenšiť sa v našich vysoko prepiatych hmotných žiadostiach a nárokoch a zabrať v snažení duchovnom tak, aby sa všetko vyrovnalo. Aby človek na sto percent plnil svoje povinnosti v hmote a na sto percent v duchovnej oblasti. Aby v oblasti, ktorá bola doteraz fatálne zanedbávaná spoznával a naplňoval duchovné zákonitosti a tak sa stal konečne plnohodnotným človekom. Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.