Relativita hodnôt ľudských

Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Každý človek by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije, presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne! Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia samotní.

No a práve v tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho. Dôležité je, že žije plnohodnotne!

A zase naopak, ani dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.

Ako teda prežiť vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania života bezpredmetnou?

Priblížme si to na príklade nad všetky príklady – na živote Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho života, ktorou dokázal poprieť hranice času.

Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!

Čo ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?

Je to túžba po vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším, ušľachtileším, vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.

Práve k týmto cieľom a ideálom musíme neustále smerovať. Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele a ideály duchovného druhu. K nim má vážne usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným. Nič iného takú schopnosť nemá.

To ale znamená, že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu, ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako nepomôže.

Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví, chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie finančné či rodinné pomery nedokážu sami o sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom chcení každého človeka záleží, či bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.

A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká spravodlivosť.

Zdravie, vitalita, sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám ducha.

Zdravie, vitalita, dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom nášho života. Nemá to byť jeho hlavným účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.

Jedine takéto úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.

A práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je údelom všetkých, ktorí vo vážnom snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.